Je prvé ráno po dvoch letných festivaloch...popíjame čaj, triedime
fotografie a uvedomujeme si, aké je tu ticho, nikde žiadne bubny… Po
chvíľke máme pocit, že už by sme niečo mali robiť. Chýbajú nám – ľudia,
ktorým sme mali možnosť počas siedmych dní odovzdávať gurudžího
posolstvo lásky, učenie, sádhanu, zdieľať s nimi naše príbehy, zážitky,
skúsenosti, otvoriť im naše srdcia a vnímať, pozorovať, ako sa otvárajú
srdcia im. Zažívali sme malé veľké zázraky a od začiatku do konca v
nemom úžase pozorovali gurudžího prácu a lílu. Toľko krát sme o tom
počúvali, aj rozprávali… ale zažiť to na vlastnej koži, ako gurudží
pozná „svoje ovečky“ a ako nás nesmierne miluje a záleží mu na každom
tak veľmi, že kvôli jednej duši sa odohrá veľká hra – to je niečo tak
veľké, mocné a dojímavé, že sa zrazu zbadáte, ako vám vlhnú oči a trasú
sa pery pri počúvaní príbehov úplne „cudzích“ ľudí…
Aby
ste mi rozumeli, na najväčšom „prírodnom“ festivale na Slovensku sa
premlelo pár tisíc ľudí a do nášho Bhakti stanu od štvrtku do nedele
zavítalo niekoľko desiatok, niekedy „iba“ jednotiek. Postupne sme sa
striedali v celodennom programe. O ôsmej ráno sa od stanu rozliehalo:
„Dobrééé rááááno! Cvičíme pozdrav slnkuuu… teraaaz…“ Neskôr OM Chanting,
prednášky, rozhovory a večer až do neskorej noci sme spoločným
spievaním mantier úplne odignorovali hlasnú hudbu z dvoch pódií a
vnímali sme len neskutočnú energiu, ktorá medzi nami v kruhu prúdila a
vťahovala nás do živelnej radosti i smútku… smiali sme sa i plakali…
Ľudia
prichádzali a odchádzali a poniektorí ako prišli na začiatku, tak
chodili po celý víkend na takmer každú aktivitu. Bhakti stan sa pre nich
stal pokojným čistým miestom, kde sa mohli uvoľniť a nasiaknuť
gurudžího nekonečnou milosťou. Bola to oáza pre duše. Pre niektorých sa
pôvodný zámer – ukryť sa pred dažďom – stal niekoľkohodinovým spočinutím
v hlbokých rozhovoroch o Bhakti, o Atma Kriya Yoge, o majstrovi, o
láske… A my sme po prvý krát s veľkou radosťou a istotou rozdávali ľuďom
letáky a pozývali ich na aktivity Bhakti Margy, pretože sme videli ich
skutočný záujem, ich pripravenosť počuť napríklad slovo guru. A hoci sme
sa predtým dohadovali na tom, ako budeme opatrne hovoriť o všetkom tak,
aby sme nikoho neodplašili, skutočnosť bola úplne iná, ľudia si pýtali
naše príbehy a zrazu sme sami seba počuli vyslovovať meno Paramahamsa
Vishwananda niekoľkokrát v každej prednáške, v každom rozhovore, aj v
tých mantrách… Bol tam… Pre ľudí… A ľudia prišli a počúvali, cítili a
prišli opäť…
Viete, aký je to pocit, keď je pre vás každé
počasie nádherné? Keď na vás páli slnko a vy sa usmievate, keď leje a
fučí a vy s láskou skladáte mokrý stan a spievate si „ Gurudeeevaaa…
Gurugooovindaaa…“? Keď viete, že ste boli práve súčasťou pozorovania
veľkého Božieho divadla, ktoré niektorým, a možno iba jednému, dvom,
zmení celý život? Verte mi – nič vám vtedy nevadí… práve naopak… zalieva
vás len nekonečná vďaka a láska k vášmu milovanému gurudévovi. A po
príchode domov zložíte všetky kulisy, šaty, dáte si konečne teplú
sprchu, zapálite sviečku, kľaknete si pred oltár a všetko odovzdáte k
jeho nohám… Krišna Arpan Namastu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára